Kým nás zastihne mráz

19. července 2013 v 20:53 | Kikuš |  Poviedky
Toto je jedna z mojich prvých poviedok. Napísala som ju keď som mala 13 rokov, a to iba kvôli školskému slohu. Neskôr som ju poslala do jednej súťaže a neskončila som medzi poslednými :) Vlastne, bola som niekde vpredu...
Tak tu je:

14. Jún 2295 Všetko najlepšie k štyridsať sedmičke, Dean!

15. Jún 2295 Včera som mal narodeniny. Oslava nestála za nič… Obstaral som si tento denník, aby som sa mal komu vyrozprávať, okrem svojho odrazu v zrkadle. Je to dosť otravné rozprávať sa zo zrkadlom, ktoré ti nič neporadí, a ani neodpovie. A to nehovorím o tom, že sa musím pozerať pri tom na seba. Ale ako vidím, ani ty nie si bohvieaká výhra. Tak rád by som počul ľudský hlas!

16. Jún 2295 Dnes som nameral rekordných -72°C. Je to o 2° viac ako včera. Dúfam, že teplota začne stúpať, ale nedávam si veľké nádeje. Dnes som ochutnal svoje paradajky, čo som si vypestoval. Musím sa pochváliť, že som sa dokázal postarať o svoju "záhradku". Nie je to však záhradka, akú si pod tým názvom hneď vybavíš. Je to miestnosť plná zeleniny a ovocia. Miestnosť má antigravitačné účinky, ale zas nepredstavuj si to tak, že tam lietajú hore-dole. Jeden z prístrojov potrebných na vypestovanie zeleniny vytvára určité magnetické pole, a drží ich v jednej rovine, asi meter nad zemou. Tiež je potrebné každý deň skontrolovať stroj na vyživovanie rastlín, aby nepokapali, a mali veľké a zdravé plody. Je to miestnosť o rozlohe troch futbalových ihrísk. Sú tam aj iné prístroje, ale tým sa ja nerozumiem; pracoval som v oblasti genetiky a klonovania buniek, a o takýchto veciach toho moc neviem. Túto miestnosť má na svedomí tím, ktorý hľadal dostupné riešenie k dopestovaniu maxima zeleniny na čo najmenšom kúsku zeme. Musím povedať, že bývať vo vedeckom centre má svoje výhody. Pre dnes končím, a idem spať.

17. Jún 2295 Dnes sa cítim mizernejšie ako obvykle. Pravdepodobne za to môže ten sen. Stále sa opakuje… Prečo ma osud tak mučí? Vždy sa to odohráva u mňa na záhrade. Je tam moja manželka, dcéra a naši susedia. Grilujeme. Vtedy bolo ešte počasie normálne, a všetci boli šťastní. Zmenilo sa to. Čo sa vlastne stalo? Globálne otepľovanie stále vrcholilo. Vedci z celého sveta sa snažili nájsť riešenie, ako to odvrátiť, už od roku 2012. Až pred 10 rokmi prišiel s realizovateľným a efektným nápadom vedec Simon Fridch. Plán spočíval v tom, že sa Zem odkloní z obežnej dráhy, aby sa tu ochladilo. Mali to spraviť raketoplány s elektromagnetickými pólmi. Teoreticky to malo vyjsť, no výpočty mali nejakú odchýlku. Pokus o odklonenie dopadol katastrofálne - Zem vystúpila až príliš moc z dráhy. Následky prišli okamžite. Teplota klesla v priemere o 100°C. Naše domy neboli stavané, aby nás chránili pred 80°C mrazmi! Ja som mal buď veľké šťastie alebo smolu, a zachránil som sa. Teraz tu trpím sám, vo vedeckom centre vybavenom najmodernejšími prístrojmi, ktoré ma tu udržujú v teple a zdravého. Niekedy rozmýšľam nad tým, či sú na svete ešte nejaký ľudia, či sa majú dobre a či sú sami ako ja, alebo sú so svojimi priateľmi a známymi. Stále hľadám ľudí. Prehľadávam čoraz väčšie vzdialenosti od centra. No nikoho som nenašiel - ani len známky po živote. V Auguste bude 9 rokov mojej samoty.

20. Jún 2295 Ako som predpokladal, teplota sa nezvýšila, ale ani nejako rapídne sa neznížila, ako to býva zvykom. Je "príjemných" -73°C.

21. Jún 2295 Od včera večera je búrka. Z okna nie je možné vidieť ani na krok.

25. Jún 2295 Búrka konečne ustúpila. Nemohol som sa dočkať, kedy budem konečne môcť ísť von (niežeby sa mi tam bohvieako páčilo - je tam strašne zima).

8. September 2295 Prepáč, že som sem nič nenapísal takú dlhú dobu. Stalo sa niečo mimoriadne! Konečne som našiel niečo, čo som hľadal. Nemysli si, že som chodil do tej zimy len tak pre zábavu! Niekoho som hľadal, hocikoho. Mal som v pláne nájsť ho živého, no keď som to uvidel - zmrznuté, nehybne skrčené ľudské telo, v hlave sa mi zrodila myšlienka. Čo keby som ho oživil? Celý život sa tým zaoberám. Teoreticky by som to mohol dokázať. Neviem, či to mám spraviť... Telo zdá sa byť neporušené. Dám ho zatiaľ do trezora.

9. September 2295 Rozhodol som sa! Urobím to! Za pokus nič nedám, ale bojím sa, že ak to nevíde, budem z toho zdrvený.

10. September 2295 Dnes som ho uložil do špeciálneho vákua, kde ho nechám pomaly rozmraziť. Zostane tam, aspoň kým sa neprejavia telesné funkcie, aby jeho telo nerozložili baktérie skôr, ako ho stihnem oživiť.


11. September 2295 Už je tam 2 dni, a stále má na sebe vrstvu ľadu. Som nedočkavý! Konečne vo mne zaiskrila nádej, že už tu nebudem musieť tráviť celé dni sám a mlčky. Bude určite lepší spoločník ako ty!

15. September 2295 Dnes som sa dočkal. Konečne si ho môžem pozorne prezrieť. Zmizli aj posledné zvyšky ľadu. Je to žena. Neviem ako sa volá, ale zatiaľ ju budem volať Isabel. Takže Isabel je blondína s priemernou postavou. Neoplýva moc krásou… Má havraní nos a zelené oči. Tie oči! Má ich otvorené. Majú taký hrôzostrašne prázdny pohľad! Rozmýšľam, že jej ich niečím previažem. Tiež môžem s istotou potvrdiť, že samotné telo aj všetky orgány sú v poriadku.
16. September 2295 Dnes som ju napojil na prístroje. Keď som to dorobil, a pozrel som sa na ňu, niečo sa vo mne zlomilo. Čo ak robím zle? Čo ak bude trpieť tak ako ja, a možno aj viac? Veď keď sa prebudí, nebude pri nej nikto, koho kedy milovala. Zlomilo by jej to srdce! Čo ak ma bude za to nenávidieť?

17. September 2295 Dnes som urobil rôzne testy. Zistil som krvnú skupiny, a doplnil som jej krv. Je mladá, takže je aj v dobrom zdravotnom stave, čo mi to všetko iba uľahčí. Musím jej však zregenerovať celé telo - bunku po bunke. Nebolo by dobré, keby sa zobudila, a nemohla hýbať nohami či rukami, alebo nedajbože mala bolesti! Bude to dlhý proces.

19. September 2295 Celé dni pri nej sedím. Pozerám, ako nad ňou lietajú prístroje, a ožarujú ju červeným svetlom. Teraz už má oči zatvorené - dlho som premýšľal, či by nebolo jednoduchšie ignorovať to, no dal som si tú námahu. Nachvíľku som otvoril nádobu v ktorej ležala a privrel som jej viečka. Bola studená. Čo iné by som mal čakať? Veď je prakticky mŕtva. No nezostane tak nadlho. To ti sľubujem!

23. September 2295 Hotovo! Som plný očakávania, či sa mi podarí zobudiť ju! Drž mi palce! Teraz mám v pláne pichnúť jej adrenalín priamo do srdca. Potom do nej pustím niekoľko voltov. Toto je tradičný postup pri resuscitácii, a mal by fungovať aj v tomto prípade. Už som ju napojil na kyslík, ak by sa konečne prebrala, aby sa nezadusila. Neviem ako budú reagovať jej pľúca.

Neskôr: Mám to! Bolo to ťažšie ako som čakal, no napokon to vyšlo. Som rád, že technika v posledných rokoch tak pokročila. Teraz môžem oficiálne vyhlásiť, že žije. Mám dôkaz že nie som na svete sám. Poďme sa zahrať na Boha :)

24. September 2295 Stále je na infúziách. Práve má v sebe kvantum vitamínov a živín. Ale teraz neviem, čo mám robiť ďalej. Mám jej pichnúť ďalšie injekcie aby sa prebrala hneď, alebo mám počkať? Zvládne ten šok?

25. September 2295 Dnes je jeden z najmrazivejších dní. Nemôžem povedať že som studenší nezažil, ale aj tak.
S Isabel nebadám žiadne zmeny. Pulz v norme, a mozog reaguje tak, ako má.

2. Október 2295 Nemohol som to vydržať, a tak som jej pichol tú osudovú injekciu, aby sa prebrala. Dlho som sem nič nenapísal, ale mal som veľa práce s Isabel. Keď sa zobudila, bola dezorientovaná. Pamätá si iba úlomky zo svojej minulosti. Všetko som jej vysvetlil - čo sa stalo, a tak… Napočudovanie neplakala, a ani neprejavovala žiadne známky ľútosti, keď som jej vysvetlil, že jej rodičia a kamaráti sú mŕtvi. Keď som sa jej opýtal ako je možné, že neprejavuje ľútosť nad ich stratou, povedala, že ona si ich nepamätá. Keby som aj ja mal také šťastie! Je to dobré dievča. Je vtipná a vynikajúca spoločníčka. Myslím, že toto je môj posledný zápis. Už sa nepotrebujem "rozprávať" s denníkom. Je mi to ľúto, ale mám za teba náhradu, a je omnoho zhovorčivejšia ako ty! Zbohom, môj priateľ.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama