Amor

25. října 2013 v 16:53 | morning-caffee |  Poviedky
,,Takže, nazačiatok by som sa vám chcel vopred poďakovať za rozhovor." povedal mi s úsmevom moderátor. ,,Nemusíte sa ničoho báť. Budem vám pomáhať, keď nebudete vedieť odpovedať."
Prikývol som.
,,O 10 sekúnd začíname!" zakričal niekto zozadu.
Zadíval som sa na strop a ticho čakal za oponou. Na moju žiadosť nebolo v štúdiu publikum, čo bolo naozaj dobré rozhodnutie. Naokolo sa rozozvučala úvodná znelka a hneď som vedel, že show sa začala. Moderátor vyšiel na javisko a pozdravil divákov pri televíziach.
,,Mojím dnešným hosťom je doslova čarovná osobnosť. Prosím, privítajme Amora!" zakričal.
Vstal som zo stoličky a namieril som si to k pódiu. V hlave mi začali výriť myšlienky. Bol to dobrý nápad? Zatriasol som hlavou aby som vyhnal z hlavy všetko negatívne. Ale teraz už niet cesty späť. Podal som s úsmevom ruku moderátorovi a sadol som si vedla neho.
,,Takže Amor... môžeme si tykať?"
Prikývol som.
,,Čo ťa primälo prísť sem?" spýtal sa ma s prižmúrenými očami.
Pomrvil som sa na stoličke. Takúto otázku hneď na začiatku som nečakal. Chcel som sa k tomu dostať postupne.
Keď si moderátor všimol, aký som bezradný, zasmial sa. Ale nie škodoradostne. Skôr mi to prišlo ako niečo medzi pobavením a bezradnosťou.
,,Dobre, chápem. Priťažká otázka nazačiatok. Začneme niečím ľahkým. Asi by sme ťa mali predstaviť divákom, pretože verím, že sa nájdu takí, ktorí ťa nepoznajú." usmial sa na mňa.
,,Ak som to dobre pochopil... si anjel."
Prikývol som.
,,Aby som to spresnil, si anjel lásky." posledné slovo moderátor krásne naťahoval. Nádherné slovo.
,,Nevieš si predstaviť, aký som teraz nervózny." zasmial sa moderátor.
,,Prečo?" nechápal som.
,,Prečo?" opäť sa zasmial. Musí to byť veľmi veselý človek, keď sa stále na všetkom smeje. ,,Sedím v jednej miestnosti s anjelom! Nie je to dosť dobrý dôvod? Ale vráťme sa k tebe. Veľmi by ma zaujímal tvoj vek. Koľko to máš rokov? Dúfam, že to nie je príliš odvážna otázka."
,,Skoro 7 000 rokov."
,,Iba? Myslel som si, že si starý ako ľudstvo... alebo svet!" moderátor neskrýval údiv.
Naklonil som hlavu nabok. ,,Čím to bude, že si všetci myslíte práve toto? Myslíte si, že na svete vládoli odjakživa radosť a pokoj?" zdvihol som obočie. ,,Kým som tu nebol, vraždili ste sa ako zvieratá. Vlastne, ani tak veľmi ste sa od nich nelíšili. Vaše chovanie sa riadilo inštinktom."
,,Prosím? Nemal človek v tej dobe rozum?"
,,Prepáčte, zle som sa vyjadril. Rozmýšľal. Vedel, ako má obrábať pole a starať sa o zvieratá. Ale ako mal vedieť, čo je správne, keď nič necítil? Matky sa starali o svoje deti len z povinnosti. Viete si to predstaviť v dnešnej dobe?"
,,Ale potom to vyvracia mnohé teórie!" moderátor neskrýval údiv. Viem si predstaviť aj iných ľudí, ktorí sa práve teraz takto pozerajú na televíziu. Naklonil som hlavu a zadíval som sa moderátorovi do očí.
,,Viete si predstaviť ten svet? Syn zabil svojich rodičov, lebo chcel ich dom. Myslel som si, že sa budete správať ako zvieratá... a nie ako monštrá. Rozum so sebou prináša... niečo zlé. Lebo stále chcete viac. Museli sme zakročiť. Nechceli sme vám zobrať rozum, a tak sme museli prísť na niečo iné-lásku. Niežeby to tú chamtivosť zničilo, ale do istej mieri ju to obmedzilo." usmial som sa nad dobre vykonanou prácou. ,,Dám vám príklad. Predstavte si otca a syna. Otec má úžasné auto. Čo cíti ten syn?"
,,Ehm, no chce ho." začal neisto moderátor.
,,Áno. Vo väčšine prípadou. Ale čo urobí? Ako ho táto skutočnosť ovplyvní? Zabije ho? Zničí to auto?" odmlčal som sa a čakal ako zareaguje moderátor, ale ten iba ticho sedel a tak som pokračoval, ,,Možno. Ale najčastejšie sa stane, že bude ticho závidieť alebo mu to dopraje, lebo je to veľmi dobrý otec. Tu je tá láska!"
,,T-takže toto je tvoja náplň práce? Prezraď nám niečo o tom. Určite to divákov zaujíma. Strielaš šípy do ľudí?"
,,Áno."
,,Dobre. A nič nám k tomu nepovieš? Nič viac neobjasníš?" nevzdával sa. Asi by som mal vety viac rozvýjať. Zdvyhol som ruku do vzduchu a trochu ňou šmátral kým som nezacítil svoj luk so šípmi. Schytil som ho a takpovediac vytiahol zo vzduchu. Moderátor vyvalil oči. Ktovie či toto čakal. Krásny dlhý zlatý luk sa leskol v žiare reflektorov.
,,P-prečo sú niektoré tvoje šípy polámané?" zajachkal s ešte väčšmi vyvalenými očami.
,,Počuli ste niekedy o frazeologizme ,,kamenné srdce"?" počkal som, kým moderátor prikývne, ,,Tak si predstavte, čo sa stane keď vytrelím šíp z mäkkého dreva na kameň, lebo niektoré osoby sa tak naozaj správajú."
,,Zlomí sa." vydýchol. ,,A čo tieto zhnité šípy?"
,,Keď je niektorý človek zlý, a myslím veľmi zlý, ani ja mu nepomôžem keď to nechce. Samozrejme to skúsim, čo skoro nikdy dobre nedopadne. Dajme si príklad. Strelím do dvoch ľudí. Pán Mr. je zlý a Mrs. dobrá. Mrs. sa zaľúbi do Mr., ale Mr. jej ublíži. Samozrejme, že niekedy sa Mr. polepší, ale to sa nestáva často. Keď po nich vystrelím, neskôr si prídem po ten šíp, lebo ich mám len obmedzené množstvo. Keď ho vytiahnem zo zlého človeka, je zhnitý. Potom ten šíp znova použijem, ale nie je taký dobrý. Preto sa veľa manželstiev končí rozvodom. Lebo poškodený šíp má len obmedzenú moc."
Nastalo hlboké ticho. Schytil som luk a tulec so šípmi a vrátil som ich znova tam, kam patria.
,,Mám na teba ešte jednu otázku. Ako je to s Bohom? Ktorý je ten pravý? Alebo je ich viac?"
Dokelu, na toto nemôžem odpovedať! Každý by mal na toto prísť sám. Čo teraz?
,,Jeffrey, musím si odskočiť."
,,Ako prosím? Anjeli musia chodiť na toaletu?" čudoval sa moderátor. Trasľavo som prikývol hlavou. Neviem dobre klamať.
,,Bojím sa ti povedať nie, aj keď je to priamy prenos. Ale poponáhľaj sa!" usmial sa na mňa.
Takýto zlý pocit som ešte nikdy nemal. Klamal som a k tomu mi uverili. Postavil som sa zo stoličky a zamieril k toaletám. Obišiel som ich a vkročil do dverí moderátorovej šatne. Na stôl som mu položil papierik s ospravedlnením a sľubom, že mu pomôžem nájsť spriaznenú dušu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama