Halloween story

28. října 2013 v 17:18 | Kikuš |  Poviedky
Naokolo bolo cítiť pach alkoholu a vlhkej zeminy. Vždy som mala zlý pocit z cintorov, ale tohto sa bojím 2-krát toľko. Tento cintor je asi viac ako storočie opustený. Všade sú stromy a sem-tam vidieť ošumelý náhrobný kameň. Otočila som sa doprava, lebo som počula blížiace sa kroky. Bol to Marek. Kráčal ku mne so vztýčenou rukou, v ktorej držal lopatu.
,,Na, teraz kop ty. Ja som unavený. Kopem už pol hodinu." vytrol mi z ruky flašku a núkal mi svoju lopatu.
,,J-ja nemôžem!" povedala som s vyvalenými očami naňho.
,,Bojíš sa? Si srab?" smial sa mi.
,,Nie! Daj mi to!" klamala som. Odkráčala som k asi metrovej jame, kde kopal Peter a Lucina mu svietila.
,,Striedam Mareka." zahlásila som.
,,Nemusíš, už to budeme mať." povedal s úsmevom Peter.
,,Sadni si ku mne." zamávala na mňa Lucina. Prisadla som si tesne k nej aby som sa zohriala.
,,Ako sa volá?" spýtala som sa, lebo som bola príliš nervózna. Nemali by sme tu byť. Nechápem, že som sa dala nahovoriť na takúto blbosť!
,,Neviem, nevedela som to prečítať."
,,Poďme preč, nemali by sme tu byť." chytila som Lucinu za ruku. ,,Bojím sa, Lucina. Toto by sme nemali robiť." Nato sa začala smiať.
,,Počuješ to Peter? Beky je posratá." otočila moju tvár tak, aby som jej videla do tváre, pohladila ma po hlave a usmiala sa na mňa. Potom sa rozosmiala. Určite je už na mol.
V tichosti sme čakali, kým Peter konečne nenarazil na rakvu.
,,Kde je Marek? Poď ideme ho zavolať." potiahla som Lucinu zasebou. Neviem čo som čakala. Možno že ju presvedčím nech odídeme, ale ona len z diaľky naňho zakričala, aby sme nemuseli opustiť toto ,,úžasné" miesto. Začali sa mi potiť dlane. Peter, ktorý bol jediný v tej jame, zahnat na lopatou a rozbil krehké veko. Z diaľky - ísť bližšie mi moja odvaha nedovolila - som zazrela bielu lebku bez očných buliev. Chvýľu sme takto stáli a civeli, kým Peter nezahlásil, aby sme mu pomohli vyliesť. Keďže sa už nikomu nechcelo zakopať ten hrob, mohla som si vydýchnuť, že sa vraciame späť na Haloweenskú párty. Sadli sme si do auta a Peter buchol do volantu.
,,Dopekla, bundu s kľúčmi od auta som si nechal zavesený na pomníku. Počkajte, hneď som tu." oznámil nám Peter a rozbehol sa späť.
,,Kde je toľko? Mrznem tu už 10 minút! Je mi zima!" fňukala Lucina. ,,Rýchlo!" zakričala za Petrom. Keď sa stále nevracal, išli sme zaním. Možno stratil kľúče a teraz ich hľadá.
Keď sme sa k nemu blížili, zhrbený čupel. Mysľou mi prebehlo že mu padli kľúče a teraz ich hľadá, ale potom sa otočil k nám, a celým telom mi prebehla triaška. Nebol to Peter, ale neznámy muž. Okolo úst a na rukách až po lakte mal krv. Lucina začala kričať. Poriadne som sa pozrela nad čím sa skľáňa - nad Petrovým ohlodaným telom.
,,Rozmýšlal som, kedy sem prídete." usmial sa na nás tajomný muž.
Začala som cúvať, nad čím sa začal smiať. ,,Ty si myslíš, že odídeš? Počkaj, ochvýľu som pri vás." povedal, otočil sa nám chrbtom a pokračoval vo svojej práci. Pozrela som sa na mojich 2 spoločníkov a rozbehli sme sa preč od tohto indivídua. Ale kam máme bežať? Veď sme hlboko v lese. Marek zabočil k autu a ja za ním. Kým som dobehla k autu, Marek bol už v ňom a zvnútra ho zamkýňal. Začala som búchať po okne a kričať naňho nech mi otvorí. On iba pokrútil hlavou a perami mi naznačil slovíčko prepáč. Neprestávala som búchať kým ma nevyrušil Lucinin krik a smiech pána neznámeho. Až teraz som si všimla, že nie je pri mne. Posledný krát som kopla do auta a začala som utekať smerom k Lucine. Asi v strede som sa zastavila, lebo som si uvedomila ako jej pomôžem - nijako. Som príliš malá a chudá. Lucina prestala kričať a ja som sa rozbehla pre zmenu opačným smerom. Bežala som najrýchlejšie ako mi to môj kostým mačacej ženy s 10 cm opätkami dovoľoval. Po 10 metroch som sa potkla a kolenom padla na kameň. Chcela som sa späť postaviť, ale s takou veľkou bolesťou sa mi to podaril len veľmi ťažko. Zaťala som zuby a potácala som sa ďalej.
,,Ja ťa počujem." zakričal za mňou hlas. ,,Som tak rád, že ste ma vykopali práve na Sammhein." zasmial sa. Počula som, ako ma dobieha. Noha ma ale tak bolela, že som nemohla ďalej pokračovať. Oprela som sa o najbližší strom, aby som sa skryla. Niekde v hĺbke duše som dúfala, že ma obíde a nevšimne si ma. Plač som už viac nevedela udržať. So slzami prišli zvliky, ktoré som sa chrbtom ruky snažila stlmiť. Bol už veľmi blízko, ale bála som sa čo i len nakuknúť a potvrdiť to. Zrazu zastal. Prešlo asi 5 minút, kým som sa odvážila otočiť hlavou. Stál tesne zamňou a pozeral sa mi do očí. Celý od krvy mi vyceril zuby v nejakom grotesknom úsmeve. Zavrela som oči.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Bol si tu?

Klik :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama