Stella (časť 1.)

26. října 2013 v 15:51 | Kikuš |  Viacdielne veci
Píše sa rok 2116. Stella žije v povojnovom svete. Táto vojna trvala prerušovane 42 rokov a zanechala po sebe veľké následky. Elektrina funguje len na malých územiach, ktoré nazývajú Mestá. Bohatí ľudia tu žijú v blahobite, ale čo inde? Tam vládnu choroby, chudoba a strach. Toto je domov Stelly...


Kým som sa blížila k svojmu táboru, spomalovala som krok. Niečo tam je. Podľa rámusu, čo vydáva, asi niečo väčšie. Ak je to medveď, mám po svojom úlovku, a stretnutie s ním nebude nijak moc príjemné. Ale možno je to iba srna, čo by nakoniec bolo aj dobré. Srnčie mäso je dobre platené. Dávala som si poriadny pozor na čo šlapem. Nechcem to zviera vyplašiť. Zohla som sa a zodvihla za hrsť suchých listov. Pomrvila som ich v dlani a vietor ich po jednom unášal preč smerom za mňa. Pevnejšie som zovrela brokovnicu a vyrazila som vpred. Čím som bola bližšie k svojmu táboru, tým som napredovala pomalšie. Asi 30 metrov pred táborom som zastavila a oprela sa o strom. Zahladela som sa na 2 tvory, asi diviaky, ktoré sa mi hrabali vo veciach. Namierila som na toho väčšieho. V momente ako som stlačila kohútik, mykla som zbraňou, lebo sa otočil a zbadala som jeho ľudskú tvár. Rozzúreným krokom som sa pobrala k nim. Mohla som ho zabiť, veď je to len obyčajný špinavý zlodej. Ktovie čo by mi zobral, keby som prišla neskôr. Obaja votrelci na mňa vyvaľovali oči. Väčší muž, na ktorého som skoro vystrelila, skrýval za sebou o niečo menšiu ženu.
,,Vypadnite!" zakričala som na nich.
,,Prepáčte, mi sme vás nechceli okradnúť. My už 2 noci blúdime po lesoch. Niekde tu sme havarovali a..."
,,Mlčte! Poznám takých ako ste vy. Nakecáte mi blbosti, dovolím vám prespať v mojom tábore a keď zaspím podrežete mi hrdlo. Nie som sprostá!" stále som rozprávala zvýšeným hlasom. Nabila som brokovnicu a namierila na nich, aby lepšie pochopili moje slová.
,,Nie! To nie! My ani nie sme odtiaľto. Sme z Mesta. Potrebujeme vašu pomoc. Zaplatíme ti, ak nás zavedieš do nejakého mesta." nevzdával sa muž. Možno naozaj nie je hrdlorez. Možno je to otrok, ktorý utiekol so svojou kamarátkou. A teraz ich hladajú. Ani do tohto sa nechcem zapliesť. Najlepšie bude, ak odídem. Dobre, že som si ráno zbalila veci. Vždy ich mám zbalené, keby sa náhodou niečo podobné zomlelo a musela by som rýchlo zmiznúť. Poobzerala som sa okolo seba, aké škody napáchali. Jediné, čo som si všimla iné, boli 2 otvorené konzervy. 3 zajace ktoré som zavesila vysoko na konáre, boli nedotknuté.
,,Vy dvaja. Choďte o 5 metrov ďalej."
Poslúchli. Podľa výrazov ich tvárí som usúdila, že sa boja. Prehodila som si zbraň na chrbát a zbalila som zajace do mechu. Spolu so spacím vakom a batohom som ich priviazala na svojho koňa. Keby boli dosť múdri, teraz by na ňom niekde ďaleko uháňali. Uťahovala som sedlo, keď ma žena pevne chytila za ruku.
,,Prosím ťa, daj nám šancu."
,,Pusti ma! Okamžite!"
,,Nie, ty to nechápeš. My potrebujeme iba zaviesť do najbližšej osady." stále ma pevne držala za ruku. Chcela som si svoju ruku oslobodiť, ale zvierala ju príliš pevno. Otočila som sa k nej a voľnou rukou som ju zasiahla do nosa. V momente ma pustila a odskočila ďalej odo mňa. Pribehol k nej jej spoločník a ukázal na mňa prstom. Spoza opaska som vytiahla nôž.
,,Už ani krok!" zasyčala som. Rýchlo som koňa odviazala od stromu a stále s nožom v ruke som naň vyskočila. Dýku som narýchlo skovala do púzdra a popchala koňa do cvalu. Začali na mňa kričať a ten chlap za mňou chvýľu utekal. Čo teraz? Pôjdem rovno domov? Ale to je necelý deň cesty. Môžem ešte niekde prespať. Ale čo ak ma budú sledovať v nádeji, že ich zavediem k osade? No čo už, pôjdem domov a svoj ušlí zisk zarobím na poli. Som zvedavá, ako to vysvetlím otcovi.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama