Planéta Uno

26. dubna 2014 v 20:22 | Mišel
Keď vám mám pravdu povedať, mnohí planétu Uno obdivovali. Tá planéta bola uctievaná a pre niektorých nedosiahnuteľná. Ja som sa na ňu dostala. Takže mi dovoľte, aby som vám porozprávala svoj príbeh a ukázala pravú tvár planéty Uno.
Jej príbeh sa začal tým, že niekto z Primárnej slnečnej sústavy na planéte ktorá sa volá Zem prišiel na to, že môže vytvoriť planétu, na ktorej by existoval život. Podarilo sa mu to a dostala meno Uno, pretože bola prvá . Dlho tajil túto planétu a keď teda už vytvoril planétu na ktorej existuje život, mesiac ktorý okolo nej obieha a hviezdu okolo ktorej obieha, prečo by rovno nevytvoril celú sústavu planét na ktorých by existoval život. Tak vznikol náš domov Sekundárna slnečná sústava (alebo Sústava Maya).Okrem planéty Uno, hviezdy ktorú nazval podľa svojej matky Maya sa mu podarilo vytvoriť štyri planéty Quatru, Petros, Vitaniu a Parvatiu. Quatra je najmladšia planéta sústavy Maya, svoje meno dostala podľa toho, že dosiahla len štvrtinovú veľkosť akú ten človek predpokladal. Mala byť najväčšou planétou v sústave. Petros, planéta s počasím horším aké býva v apríli, má najväčší počet ložísk nerastného bohatstva. Preto má svoje meno z latinského slova petra - skala. Vitania doslova prekvitá životom a je najväčšia v sústave. Má najväčší počet obyvateľov pretože má najlepšie klimatické podmienky. Jej meno pochádza z latinského vita - život. A na záver tu máme Parvatiu. Je to najstaršia planéta v sústave (hneď po planéte Uno). Je to taký drobček oproti ostatným planétam, podľa toho dostala svoj názov, znovu z nejakého latinského slova, parva- drobný.
Pekná rozprávka, že? Moja teta patrila k tým ľuďom, ktorí planétu Uno uctievali a taktiež k tým, ktorí tvrdili že našu Sústavu Maya vytvoril jeden človek z planéty Zem. Nazývali ho Budovateľom. Doteraz nechápem ako tomu mohla veriť (asi som po mame ani ona na také veci neverí). Pamätám si, ako mi rozprávala o planéte Uno. V tých príbehoch nazývala Uno materskou planétou preto, lebo na nej (že vraj) existovalo laboratórium kde sa vytvorili všetky ostatné planéty v sústave. Pre ňu to bol ideál dokonalej planéty. Hovorila, že je na nej viac života ako na Vitanii a viac nerastného bohatstva ako na Petrose. Vedela že Uno stále existuje, ale nevedela ju nájsť. Počula aj o tom, že niektorí ju našli a odišli na ňu a už viac sa nevrátili. Poznala veľmi veľa príbehov o planéte Uno.
Keď ochorela, na našej planéte (na Quatre) pristál raketoplán s ľuďmi ktorí nahovárali ľudí z našej planéty, ktorí by dobrovoľne odišli na planétu Uno. Všetci sa čudovali. Teta sa tešila že sa našla planéta Uno. Tí čo si mysleli, že Uno je len mýtus zostali v šoku. Moja teta aj napriek tomu, že bola vážne chorá chcela ísť na planétu Uno. Dohodli si s ňou pohovor na ďalší týždeň. Keď sa z toho pohovoru vrátila, bola veľmi ale veľmi smutná a držala papier, na ktorom bolo niečo napísané a cez to všetko bol jeden veľký nápis NEOBSTÁL. Chápala som ju veď to bol jej najväčší sen, o ničom inom nehovorila. Pamätám si že som vtedy mala desať rokov a sľúbila som jej že sa dostanem na planétu Uno. Od toho dňa ako prišla s tým papierom to s ňou šlo dolu vodou. Nechcela jesť, stále pozerala na ten papier, plakala priam až kričala v noci. O mesiac sme ju zobrali do nemocnice. Bola som tam pri nej každý deň. O ničom inom nehovorila, len o tom že mala všetko v poriadku a predsa neobstála. Teta bola veľkým cestovateľom, bola takmer na všetkých planétach Sústavy Maya okrem planéty Uno.
Bola... Trápila sa ešte dva roky s chorobou. Nikdy mi nechceli povedať čo jej bolo. Mohli mi to povedať veď už som na to dosť stará. Aj tak som na to prišla ale to až neskôr. Raz som sa s mamou tak pohádala že ma to donútilo zmeniť si meno, Marianna na Laura podľa tety (nenamietala a tie papiere podpísala s tým že toho raz budem ľutovať).
Ja viem, mama to nemala so mnou najľahšie, bola som veľmi komplikované dieťa, taká som aj zostala ale už viac nie som dieťa.
V škole som mala veľa problémov pretože som robila rôzne pokusy na vlastnú päsť mimo hodín aplikovanej vedy (štvalo ich že som ich vždy vedela nejako obohrať). Áno, mám vysoké IQ, vždy som to vedeniu školy hovorievala. Našli si spôsob ako ma vždy za moje pokusy potrestať, nemohla som po vyučovaní v budove zostať o to sa vždy postarali. Ako som rástla a čas plynul zrazu mám pätnásť a moje vedomosti sa dajú zrovnať s niektorými dospelými. Chodím (ešte stále) do školy v našom meste ale už nerobím tie šialené pokusy ako keď som bola mladšia. Stále som v triede za čudáčku a tváriť sa milo sa mi vôbec nedarí (veď ja viem že ma v triede všetci zbožňujú).
Jedného dňa prišiel onen raketoplán a opäť robil nábor na novú posádku. Pamätám si ten elektrooznam na každej ulici, písalo sa v ňom, že ak vás už domovina omrzela a blá blá blá... Dole bolo napísané: ,, Hláste sa , štvrť 329 Základňa pre výnimočné udalosti, kancelária kapitána Maxa č.653". O vekovej hranici sa tam nepísalo tak som to šla skúsiť. Základňou pre výnimočné udalosti je budova veľmi majestátna (podľa mňa pripomína jednu obrovskú betónovú kocku s pár oknami), bola to hračka nájsť ju v meste. Väčším problémom bolo vyznať sa v tom labyrinte kancelárii. Tu kancelária č. 876 vedľa zas kancelária č. 184 a nikde žiadna kancelária č. 653.
Ako som tak blúdila, zbadala som chlapca asi v mojom veku (bol mi veľmi povedomý) ktorý mal ten istý problém. Podišla som k nemu a s nezvyčajným optimizmom som sa ho spýtala či hľadá kanceláriu kapitána Maxa a on prikývol. Neskôr som zistila že je to Miki z obedov (on jediný ma čiastočne chápal prečo som taká zatrpknutá a obdivoval moju šikovnosť) bol o dva roky starší odo mňa a tak trochu sa mi páčil.
Po dlhom hľadaní sme našli kanceláriu č. 653. Zaklopala som na dvere a chvíľu som s Mikim počkala, spoza dverí na nás vykukol postarší muž (kapitán Max). Hneď nás pozval ďalej s tým, že nemá veľa uchádzačov o miesta a nech si to hneď odbavíme. Posadil si nás oproti seba na veľmi pohodlnú pohovku. A tak sa začal môj ( a Mikiho) pohovor o miesto na misiu Uno. Pekne sa nám predstavil a začal sa nás pýtať rôzne veci, napríklad ako sa voláme, koľko máme rokov a mnoho nepodstatných vecí (podľa mňa polovica tých otázok vôbec nesúvisela s tou misiou, asi sa chcel len porozprávať). Potom nám podal nejaké papiere. Prvý papier bol dotazník (alergie, choroby, zvláštny druh stravy atď.). Potom niekoľko stranový psychotest a test všeobecných vedomostí. Ešte sa opýtal či sme niekedy leteli raketoplánom, omrkol testy niečo naťukal do počítača. Nakoniec sme dostali obaja papier so svojim menom ktorí mi bol povedomí. Boli tam základné informácie o mne, vyhodnotenie testov, zápis zvláštnych vlastností a navrchu papiera pri mojom mene bolo napísané OBSTÁL VEĽMI DOBRE. Dole boli ešte informácie o odlete raketoplánu a čo si máme zo sebou vziať a ešte informovaný súhlas pre rodičov. Doma som to rodičom oznámila ako samozrejmosť (vedia predsa aká som). Zabudla som sa Mikiho opýtať ako on obstál, spýtala som sa ho to (samozrejme) na obede. On tiež obstál veľmi dobre.
Dni ubiehali a deň odletu sa blížil. Musím si priznať že sme sa za ten čas veľmi zblížili, čo ma nenáramne tešilo. Trasa letu bola nasledovná, z Quatry do Petrosu, odtiaľ do Vitanie potom do Parvatie a nakoniec na Uno. Pamätám si, že v deň odletu som mala zmiešané pocity a donútili nás navliecť si špeciálne obleky zvláštnej zelenej farby. Sedela som v strednej rade, piate sedadlo. Bola som plná očakávaní a spomínala som na tetu a jej príbehy. Uvedomila som si, že práve plním svoj sľub, jej sen.
Bola som rada, že vtedy neobstála. Skutočnú tvár Una by nechcela vidieť. Vyľudnená pustatina, schátrané budovy, divoko pobehujúca zvláštna zver. Pýtala som sa kde je tá planéta Uno, plná života, bohatstva a najproduktívnejšia v oblasti vývinu vedy? Kde je?! Toto boli moje prvé myšlienky, keď som vychádzala z raketoplánu. A to som ešte nevedela celú pravdu. Našou úlohou bolo obnoviť túto planétu. Rozdelili nás do niekoľkých táborov. Bolo nás tu veľa, dospelí, tínedžeri dokonca aj deti a celé rodiny. Hľadali spôsob ako znovu zúrodniť zem, ako sa zbaviť divej zvery a ako sa čo najbezpečnejšie zbaviť budov v katastrofálnom stave. Rozdelili sme sa na výskumníkov, teoretikov, konateľov a bádateľov. Po večeroch sme sa schádzali v tábore. Mali sme dovolené prechádzky, ale iba so svetlom, určili nám trápnu večierku, do určitej vzdialenosti s priepustkou a zbraňou. Všetky podmienky som už vedela naspamäť.
Taktiež sme sa rozprávali s kapitánmi. Raz sme mali hromadnú diskusiu na tému ,,Čo sa stalo planéte Uno". Tak som sa dozvedela pravdu. Planéta Uno bola používaná ako výskumné stredisko, robili sa tu rôzne pokusy, bolo tu veľké laboratórium, v ktorom sa vyvíjali ostatné planéty Sústavy Maya. Dozvedela som sa aj to, že názvy planét vyberali tímy ktoré tieto planéty vytvorili, čiže žiadny Budovateľ. Ešte kopu vecí nám rozprávali až sa dostali k tomu najpodstatnejšiemu. Z jedného laboratória biochémie unikol veľmi nebezpečný vírus vyvinutý skupinou vedcov. Bol taký strašný že mu ani názov nedali. Bol to Vírus č. 917536 jeho následky na ľudí bol desivý. Mal dve inkubačné obdobia. Najskôr po troch dňoch sa u infikovaných ľudí objavia známky kombinácie veľmi silnej chrípky, ujmy na psychike či amnézie . Druhá inkubačná doba bola neurčitá. Mohla sa objaviť o týždeň, o rok... Tieto príznaky ľudí prenasledovali až kým neskonali. Liek neexistuje. Po celej planéte sa šíril ako obrovský mrak. Preto použili špeciálnu zbraň aby vymizol všetok život, ale niektoré organizmy prežili.
Ukázali nám zoznamy s menami. Na jednom boli ľudia u ktorých sa vírus objavil, na ďalšom boli mená ľudí s podozrením že by sa u nich mohol vírus objaviť. Pri čítaní tých zoznamov som zostala zaskočená... Moja teta bola na zozname ľudí ktorí opustili planétu, s podozrením, že by sa u nich mohol vyskytnúť vírus (aha, preto mi nechceli o jej chorobe nič povedať a preto vedela toľko príbehov ). Takže to bola pravda o planéte Uno a dozvedela som sa pravdu aj o mojej tete.
Dnes (ako každý deň) sme na nič nové neprišli. Na Une som si našla miesto kde som bola vždy sama, ale dnes... Sedím si pod tým vysušením stromom ako vždy ale počujem kroky. Obzrela som sa.
,,Tu si!" Povedal mi známy hlas.
,, Som tu stále." Povedala som milo Mikimu.
,,Vieš na čo som po dlhej dobe prišiel?" Čakala som od neho inú vetu ale to nevadí.
,, Prišiel si na to ako zrútime tú obrovskú budovu?" Sú s ňou problémy.
,,Všimol som si niečo na tebe..." Och toto bude asi trochu trápne. Nadýchol sa a pokračoval.
,,Ku každému sa správaš inak, si iná ako v škole. Myslel som si že si večne mrzutá Laura. Nikdy si sa ani len neusmiala. Myslím si že si na niečo prišla, na niečo čo sa týka teba osobne. Nechcem sa teraz vypytovať na to niečo. Chcem ti len povedať že sa odvtedy viac usmievaš, správaš sa milšie. A ešte niečo som si uvedomil..." Povedal mi hádam tie najkrajšie slová čo som od neho očakávala.
,, Ako si predstavuješ planétu Zem?" Opýtala som sa ho keď som sa pozerala na nebo s tým že tú planétu tam niekde vidím.
,, Vieš že som o tom nikdy nerozmýšľal, Marianna." Úprimne mi odpovedal.
,, Podľa mňa je to raj a mimochodom zmenila som si meno na Laura." Povedala som mu svoj názor.
,,Pre mňa je každá planéta rajom s tebou a áno viem že si zmenila meno."
,,Ty vieš že aj pre mňa Miki..." Konečne som sa mu priznala.
No, čo ešte také by som povedala? Ešte tri roky a vrátime sa naspäť na Quatru. Stále to tu je úplne opustené, ale to mi už neprekáža. Už aj ja som si všimla že nie som až toľko zatrpknutá ako kedysi. A priznávam že mám každý deň aspoň jeden dôvod na úsmev.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama